Stalo sa to v
RIO DE JANEIRO
Martin Vlček
STALO SA TO V
RIO DE JANEIRO III.
VÁŠEŇ / SAMBA / KARNEVAL
Je pravdou, že žijeme v prostredí, v ktorom keď počujeme názov mesta Rio de Janeiro, predstavujeme si niečo ďaleké a nedostupné. Niečo, čo nás v jednom smere fascinuje, ale zároveň k tomu hľadáme vzťah a cestu. Potom si predstavíme tú vzdialenosť a realita nášho snívania týmto presvedčením hasne. Ten svet sa nám zdá byť tak ďaleko! Snáď to mesto a svet nikdy v živote neuvidíme a nezažijeme na vlastné oči.
Je to predstava sveta plného farieb, tanca, prenádherných pláží, osláv Silvestra, ktorý každý rok pozorujeme 1. januára v spravodajskej televízii. Vtedy mesto Rio de Janeiro a COPACABANU vnímame. Vnímame tie kombinácie mesta a pláže, ako to vzdialené a slávne. Vyrastali sme v určitom svete, ktorý je snáď oveľa jasnejšie daný, ako pri všetkých našich západných susedoch. Prieniky toho vzdialeného sveta sa k nám počas 90tych rokov dostávali častejšie, no svet sa za 30 rokov rapídne zmenil. Sám som dieťa 90-tych rokov a preto viem, čo pre nás znamenalo tancovať na pieseň LAMBADA! Nerozumeli sme jej ani pol slova, doteraz jej samozrejme nebudete rozumieť. Počas 90-tych rokov nepoznám okrem piesne Céline Dion z veľkofilmu Titanic väčší zahraničný HIT, akou bola práve LAMBADA. Rio, Brazília a portugalčina nám odovzdávali posolstvo a spojenie cez desaťtisíc kilometrov a jeden rovník. Do nášho sveta, ktorý sa zrazu učil niečomu inému, čo po rokoch za okovami ostnatých drôtov poznal. Pamätám si, ako na Slovensku, po rozdelení Československa, dospelí ľudia na pieseň tancovali ako šialení na každej možnej zábave. Pieseň však nebola o radosti, aj keď jej melódia klamala. Bola o nešťastnej láske a zlomenom srdci.
Ľudia z mojich spomienok to však neriešili. Vnímali melódiu a rytmus hudby. Radovali sa vždy, keď LAMBADU počuli na magnetofónových páskach. Z môjho pohľadu a ako to vnímam dnes, naplno podľahli svetu Ria a Brazílie, boli súčasťou jej energie, len si to neuvedomovali. Rio im dávalo liek na bolesť v srdci, ktorou je tanec, ktorý ich oslobodzoval od bolesti. Nebolo podstatné, že nerozumeli textu, vnímali rytmus. Presne také Rio som spoznal ja. To v melódiách a tanci!
Napísal som vám o tom pocite už terasy Krista Spasiteľa. Tu máte len dve možnosti. Byť kritický k prostrediu, veľkej rôznorodosti v meste, alebo splynúť s davom a prostredím, ktoré od vás neočakáva až tak veľa, len to, že ho budete rešpektovať a ukážete mu svoj rešpekt a lásku. Ak nie ste emotívny človek, ako ja, k čomu sa rád priznávam, ale len v osobnej stránke mojej osobnosti, nikdy nie pracovnej a na tom, že poriadok v racionálnych veciach jednoducho byť musí, budete pozorovať a stanú sa vám zázraky. Stále nechcem vyznieť nábožensky, mám totižto stále za to, že rôznorodosť tvorí samotný najvyšší, aby sme sa naučili byť lepšími a chápavejšími ľuďmi, v našom prostredí je to však opačne chápané. Ale to nie samotnou spoločnosťou, no ľuďmi. Aj tú pieseň z môjho detstva a rádia si pamätám, Ivan Tásler “Ľudia nie su zlí, len ľudstvo je príšerné!“ Po rokoch v dospelosti mu dávam za pravdu, otrasné chovanie spoločnosti, ako dieťa som si dospelý svet predstavoval inak.
K Riu patrí vášeň k tancu a karnevalu viac, ako k futbalu. Netvrdím to len ja, tvrdia to aj CARIOCAS.
Mesto žije karnevalom, ku ktorému patrí tanec ako listy ku stromu.
CARIOCAS sa tancom prejavujú, ukazujú vášeň a svoje pocity, za ktoré sa rozhodne nehanbia. Radosť, pýcha, obrátenie, smútok, všetko prejavujú pohybom a tancom. Netreba slová, ani slovník k cudziemu jazyku, v Rio de Janeiro sa vníma srdcom.
Stále opakujem, že nechcem vyznievať nábožensky, pretože som už dlho dospelý a vlastne som poučky takéhoto typu posledný, ale v Riu vás určité veci jednoducho chytia a na tom, že v nich vidíte vyšší význam, nie je nič zlé. Nie nadarmo sa Rio nazýva mestom Bohov.
V deň, keď sme smerovali do Mesta Samby, nebo plakalo. Vlhkosť ustúpila a vzduch bol po niekoľkých vrelých letných januárových dňoch dýchateľný, taký krásne letne daždivý, ako keď sa napätie vrelosti uvoľní, len jemne pršalo. Hovorí sa, že až Pánboh zvykne plakať, keď sa deje niečo veľké. Ja verím na to, že to tak bolo, aby som vám o emócii tanca a blízkosti ľudí v ten deň v meste dokázal dať túto správu. Možno snáď enormne naivné, že medzi miliónmi ľudí sa toto dialo kvôli tomu, aby som o tom mohol písať vám, ale chcem tomu veriť. Pretože od tohto okamihu už viac takýto deň nenastal. Minibusom sme pomaly prechádzali blokmi mesta a jeho centrom. Ostal som fascinovaný! Keď smw ostali stáť na červenú , pozrel som sa vpravo. Ľudia čakali na zelenú na semafore, keď zasvietila, presúvali sa na druhú stranu.
Biela rasa, zmiešaná, pôvodná, a to v šatách na ramienka, tielkach, žabkách, bolo im teplo. A verte mi, ja by som sa na ľahkú bundičku, alebo mikinu v ten moment cítil. Oni boli CARIOCAS, my oproti nim iba naakumulovaná Európa. Moje poznanie pritom vôbec nevyznieva nelogicky, poznám osobne veľa ľudí zo Španielka, Grécka, južného Talianska, čo sa pri teplote 25 stupňov obliekajú do páperia, pretože mrznú, a my Európania zo stredu máme k ich pocitu rešpekt, pretože ich považujeme za juh sveta.
Teplota bola povedzme 17 stupňov, až tak sa v to doobedie schladilo. Držal som sa aj v krátkom oblečení, ako človek zo stredu Európy, nie to južnej, ale horko- ťažko, CARIOCAS boli v pohode, im bolo stále teplo. Moje presvedčenie sa ukázalo byť pravdivé aj v tejto na pohľad nepodstatnej situácii, južná Európa a severná pologuľa je šuvix, oproti tomuto pravému južnému svetu. My oproti nim juh naozaj nepoznáme. Oni sú naučení inú klímu, iné slnko, iný svet do poslednej nitky DNA.
Momenty a situácie, ktoré v určitých momentoch zákonite hatí počasie, vyrovnáva energia a sila tanca.
Presne tak to bolo v ten deň. Karneval je v Riu ako miestna Biblia, posvätná vec a tradícia, o ktorej sa nediskutuje. Tradícia by nám Európanom mala byť blízka, pretože vyrastáme v okovách ročných periód, ktoré dodržiavame- Vianoce, Veľká Noc, leto, dušičky, chlebíčky a šampanské na Silvestra a úprimne za mňa blá, blá, blá a tak ďalej…
V našom starom svete sú tieto tradície dané jasne. Žijeme nimi a opakujeme ich, aj keď to často tak po rokoch, kedy sa meníme, ani necítime. Všetci napríklad milujeme istým spôsobom Vianoce, pretože nám evokujú detstvo. Jednoduchý svet, keď sme verili v dobro a zázraky. Je pravdou, že sa nám spájajú s hodnotou rodiny a celistvosti, pocitu, že niekam patríme. Lenže život nie je návod a sen Popelky, o ktorú sa bijú všetky miestne televízie každý rok, len aby mali sledovanosť, nie je skutočný. V posledných rokoch vidím a vnímam, že mnoho ľudí práve na Vianoce uteká zo svojho domova. Od seba samých? Od nastavenia tradície, ktorá sa v Európe nedokáže aklimatizovať na aktuálnu situáciu sveta a dobu? Už tým ľuďom počas Vianoc vlastne ani nechýba chlad a sneh, ktorý by sa s nimi mal spájať. A je ich neúrekom. V našom prostredí máme jeden gén, urobiť si po svojom!
Spájajú nás hodnoty podmieneného spôsobu, ako sme to museli nazývať na hodinách slovenčiny na základnej škole, tie naše európske, našej hrdosti niekam patriť! Máme to v DNA. Ak to bude takto a onako, je to správne! Trvá to predsa stáročia a tisícročia!
Tie slávne televízie, ktoré sa u nás roky trhajú o vysielacie práva kvôli úzkoprsej sledovanosti, nám však zabúdajú hovoriť o tom najdôležitejšom, že boli a reálne vznikali kolónie a to v dobe, keď svet ešte nebol globálny. Vznikali aj na americkom kontinente, a už dekády pred nami vznikol iný svet a tradície, ako poznáme my. Neznamená to však, že k nám nepatria. Istým spôsobom sú naše, no zároveň obohatené o porozumenie a farby. Musíme si uvedomiť, že sa naša DNA predĺžila a splynula v porozumení iného sveta a komunít. Nebolo na výber.
Presne takú tradíciu a energiu som zažil v Rio de Janeiro. Tradíciu pochopenia, tolerancie a enormnej lásky, ktorú nespájali triedne podmienky, podmienky účelové, alebo nespojiteľné. Nikomu z ľudskej rasy nepadne dobre, keď sa snaží, ale spoločnosť mu dáva košom.
RIO DE JANEIRO SPÁJAL TANEC A KARNEVAL! A JE TO JEHO TRADÍCIA! Tradícia, ktorá povedzme si úprimne, 400 rokov dozadu ešte neexistovala. Predstavte si mesto, ktoré dnes poznáme pod názvom RIO DE JANEIRO, povedzme v roku 1500. Pár domorodcov, prenádherná scenéria! Tá scenéria bola rovnaká, ako ju vidíte dnes, no samozrejme mimoriadne zalesnená, ale ešte nebola socha Krista, neboli budovy, neexistovali názvy, ani farby mesta v ľudskej rase, jazyk Ria nebola portugalčina. Potom prišli Portugalci, ktorý domorodé obyvateľstvo dobývali darmi, samozrejme vzájomným párením, prišli Afričania, ktorí tiež podľahli pocitu a všetci chápeme, čo sa priťahovalo a aká ľudská rasa vznikla, dnes ju na plážach a v uliciach mesta vidíme. To sa stalo už veľmi dávno. Musím vám to dať do posledných dekád nášho sveta a dnešnej doby.
Moje rozprávanie sa vám môže zdať zdĺhavejšie, ale súži k pochopeniu tohto prenádherného sveta, som raz vyštudovaný historik, no nie som učebnicový suchár, preto vám viem veci podať ľudsky a šťavnato, cez reálne ľudské príbehy, nie dátumy. Čo sa týka Brazílie, vždy poviem, že ma fascinuje, že najskôr v hrozných časoch Európy sem utekali Židia pred Nemcami, potom sem utekali Nemci pred Američanmi a Rusmi. A tu sa ten svet stretol! Nemecký vplyv je podľa mňa v Brazílii enormne poznateľný, brazílska kuchyňa je vyslovene ťažká. Veľmi ťažké prílohy a jedlá- rezne, klobásy, ryža, zemiaky, opäť všetky možné klobásy… A veľmi hutné koláče. Brazílska kuchyňa je naozaj niečo, čo by ste očakávali počas zimy v bavorských Alpách, no nie na pobreží Atlantiku, kde je počas leta v januári na ostrom slnku 45 stupňov.
V tomto sa ľudské etniká z celého sveta absolútne nedokázali spojiť.
Dokázali sa však úžasne spojiť v tanci! Pretože tanec ľudí spája.
Dážď neprestával a my sme autom vošli do sveta vo svete- MESTA TANCA RIO DE JANEIRO! Tradície, ktorú obdivuje celý svet!
Nad touto školou samby sa vypínala FAVELA. No v ten deň v daždi pôsobila naozaj fádne. Toto je presne ten moment favely, keď nepôsobí vábivo- neosvetľuje ju slnko, nežiari v noci ako šperk. Nerozoznali by ste rozdiel medzi skladom v Petržalke a scenériou panelákov od favely.
Ponurú energiu z vystúpenia z auta však dokonale vynahradili „karnevaloví sambáci“! Budem ich tak volať, úžasne energickí ľudia! Privítala nás krásna, kučeravá mulatka v dioptrických okuliaroch, a černoch v bielom klobúku, ktorého úsmev bol široký a úprimný.
Musíte si v tomto momente uvedomiť, že ste sa práve stretli s ľuďmi, ktorých domovom je práve tá favela nad vami, ktorá nepôsobí v daždi a miernej hmle zrovna vábne. Vy ste pre tých ľudí niečo exotické, nie ste CARIOCAS, ste tí, ktorí sú pre nich istým spôsobom nádejou- verím tomu a taký je môj pocit, že keby boli títo ľudia vypočítaví, ako tí v Európe, boli by ste pre nich vstupenkou na lepší život v Európe, ktorý by si rozhodne zaslúžili. Pretože tí ľudia nie sú zlí, len sa inak narodili.
Lenže tu existuje jeden rozdiel medzi naším a ich svetom- títo ľudia sú srdciari. Možno nemajú ako my budget v prepočte 15€ denne na jedlo, nemajú brazílske reále na rifle, ktoré si v IPANEME pôjdete v ten večer kúpiť, ale majú hodnoty. Sú súdržní. Ich hodnota nepustí. Ak cítia, že k nim nemáte rešpekt, budú rezervovaní. Mohli by ste ich vábiť na rande, darčeky a všetko možné na večer, ktorý nasleduje, neuspejete. Ak nemáte hodnotu v súdržnosti a hodnotách, Rio de Janeiro naozaj nie je pre vás. Tu sa z vašej kabelky Louis Vuiton, alebo ako sa to píše, nikto nezblázni.
Už som vás na to raz upozornil, tu ľudia medzi sebou komunikujú energeticky.
Boli to ľudia z hornej favely, ale v deň, keď nám ukázali ich tradíciu a karneval, dali nám svoje srdce. Chceli nám odovzdať hodnotu svojho sveta a tradície. A my sme vo všetkej úcte a fascinácii počúvali…
Keď sme vstúpili do obrovského skladu, ktorý by vám pripomínal seriálový ateliér, alebo veľký sklad, na ktorého tovar čaká polka stredne veľkého mesta, bolo nám zakázané fotiť. Na krk sme dostali malé košíky, kde museli byť naše telefóny a fotoaparáty. Prišli sme totižto do miestnosti, kde stáli ALGORICKÉ VOZY! TIE NA KARNEVAL 2025!
To je privilégium! Svet ich vidieť pred karnevalom nesmie, lebo naša škola musí prekvapiť a vyniknúť!
Prenádherné vozy, prenádherné! V ten deň sme sa dozvedeli o histórii karnevalu a čo samotný karneval pre RIO znamená. Pre vás je to jasné, pozeráte povedzme v Košiciach, Banskej Bystrici, alebo v Bratislave spravodajstvo, kde vidíte, že v Rio de Janeiro sa opäť koná karneval. Jedna reportáž, mávnete rukou, možno sa na pár okamihov zasnívate- opäť to Rio! To poznáme z reportáží o Silvestri, rozprávania snáď najznámejšieho československého tripu, o ktorom počúvame od narodenia- KAREL GOTT, HELENA VONDRÁČKOVÁ, KAREL SVOBODA.
Stále sa vám zdá RIO vzdialené, že? Ja ten pocit poznám, bol som jedným z vás. Až kým som v lietadle nevidel rovník na mape a ľudí, ktorí pochádzajú z Brazílie a neostal som fascinovaný! Naozaj sa to deje! Sem som ísť musel! Toto ma čakalo! Čaká to aj na vás, pridajte sa na pobyt.
Po fascinujúcej prehliadke alegorických vozov prišiel čas, kedy nás čakala história vzniku Karnevalu. Jedna útla černoška, samozrejme s africkými koreňmi, ale v slobodnom svete, akým RIO a Brazília sú, sa takéto hlúposti neriešia- MAMA SAMBA je prenádherné vyobrazenie, príbeh SAMBY a tanca zosobňuje svet, ktorý dnes milujú milióny ľudí na svete bez potreby dokazovania si veľkosti rasy, alebo pôvodu. Tanec spojil ľudí v tejto kolónii, ľudí spojila vášeň, pretože ľudia sa priťahujú bez základu pôvodu, alebo rasy. Miešajú sa!
PANE BOŽE, MESTO POD NÁRUČÍM KRISTA! AKÉ LÁSKAVÉ A CHÁPAJÚCE SI K ĽUĎOM! KU VŠETKÝM REALITÁM BYTIA! AKÉ SI TY, RIO DE JANEIRO, NÁDHERNE SLOBODNÉ! NESÚDIŠ, NECHÁVAŠ LEKCIE ŽIVOTA PLYNÚŤ, KOMU PRÍDE ŤAŽKO, LÁSKAVÁ NÁRUČ KRISTA ŤA CHRÁNI!
Veľmi sa mi páčilo, keď som na stene videl vyobrazené maľované kostýmy na chystajúci sa karneval, aj na tie z minulých ročníkov. Kostýmy sa volajú fantázie. Lepšie by sa ani pomenovať nedali, ten pohľad bola čistá FANTÁZIA!
Farby, strihy, klobúky a perá na hlavách! Každý rok je téma karnevalu iná, tentokrát to bola príroda. Alegorické vozy tejto školy sa pripravovali vo veľkom, tie, ktoré sme nesmeli fotografovať, fantázie, sa šili v miestnosti, do ktorej sme nevstúpili, boli však vystavené tie z minulých ročníkov. Už len na figurínach vyzerali ako umelecké diela prvej veľkosti. V tom momente som dokonale pochopil, že karneval, samba a tanec nie je len záležitosť tradície, no aj veľká korporátna záležitosť.
Karneval je tradíciou, ktorá zamestnáva desaťtisíce ľudí od kostymérov, krajčírov, choreografov, tanečníkov, až po technikov, robotníkov, staviteľov a každý možný pracovný talent, ktorý vás napadne.
Je to úžasné zadosťučinenie dať ľuďom z faviel, obyvateľom mesta a celej Brazílie zmysel bytia v podobe radosti, ktorá napĺňa ľudské srdcia po celom svete. Keď sa slávnosti v jeden rok skončia, automaticky sa začína príprava ďalšieho ročníka.
Kto sa stane víťazom Sambodromu budúci rok? Obháji víťazstvo pôvodná škola, alebo ju prekoná iná?
Fantázie vyzerajú nádherne, sú výnimočné a kreatívne, no zároveň veľmi ťažké. Keď sme sa v škole samby presunuli do miestnosti šatní, mali sme možnosť si ich vyskúšať. Mňa osobne navliekli do mierne grófskeho kostýmu, ktorého vrchný diel mi pripomenul, že športovať ráno na COPACABANE má rozhodne zmysel, najťažší bol však môj klobúk. Mal som pocit, že snáď musí mať dobré štyri kilá.
Predstavte si, že sa nachádzate na Sambodrome a dobrú hodinu a pol počas horúceho letného dňa tancujete s nákladom na sebe, pritom máte v sebe ľahkosť tanca a pohybu. Neuveriteľní ľudia! Skláňam pred nimi obrovský klobúk dole!
Pri ich tanečných pohyboch z nich nesála iba rytmus tela, ale aj veľká dávka vášne!
Keďže bol tento deň tanečný, večer sme sa vydali na Samba show. Bolo to úžasné predstavenie, kde ste pochopili nielen rytmiku tiel Brazílčanov, ale aj históriu krajiny, ktorá sa pred vami chronologicky ukazovala od čias domorodcov, kolonizácie, až po súčasnosť.
Nie som typ človeka, ktorý dokáže obsedieť. Tu však fascinácia nedovolila odísť. Brazílsky rytmus a tanec je spôsob komunikácie, ktorý sa vyvíjal presne tak, ako samotná krajina miešaním ľudí.
Pohyby a príbeh krajiny začal indiánmi, ktorých pohyby nepôsobili tanečne tak, ako ich poznáme dnes, čo sa týka krokov do rytmickej hudby. Boli divoké, no zároveň nie uvoľnené, ich pohyby boli trhavé. Rýchlo som pochopil prečo, hudbou kmeňov boli zvuky prírody, zvuky oceánu a potokov, prípadných zvukov zvierat prírody. Tak mi aj pripadali, ako zvieracie, čo pre mňa predstavovali úžasné prirodzené spojenie človeka s prírodou. Po čase k nim však pribudli nové smery v podobe európskej a africkej rasy. Týmto sme sa dostali do okamihu kolonizácie a ovplyvňovaniu, vzájomného obohacovania sa a miešaniu tanca. K trhavým pohybom pribudol rytmus! Krútenie bokov sa začalo dopĺňať poskakovaním a určitým uvedomovaním si krokov k hudbe. Bol to výjav čistej energie,pri ktorom som prestal vnímať hudbu naokolo, priznám sa, že mi v hlave znel soundtrack z rozprávky Leví kráľ. Neuveriteľne sa mi k týmto pohybom a energii hodila africká hudba.
Netrvalo dlho a na scéne objavila Capoeira. Capoeira bývala v dejinách Brazílie kontroverzná, je to niečo medzi tancom a bojovým športom, veľmi náročná na pohyby a sústredenie a extrémne energetická záležitosť. Kedysi slúžila ako zbraň proti zlodejom, lupičom, otrokárom a násilníkom. Používalo ju práve to obyvateľstvo v Brazílii, ktoré bolo privedené z Afriky.
Ako to však v živote býva zvykom, nič nie je večné, ani boj, ani radosť, ani šťastie, či nešťastie. Jedna skúsenosť strieda druhú a druhá tretiu. Keď som v ten večer sledoval vývoj Brazílie ponúknutý ako historický príbeh cez tanec, viackrát som sa prichytil pri tom, ako som si uvedomil, že tak premakané predstavenie som snáď ešte nevidel ani na samotnom Broadway v New Yorku.
Po boji prišla radosť a šťastie. Na scénu nastúpila svadba! Polo domorodá, polo koloniálna. Fandili jej bieli aj miešaní, černoška v bielych svadobných šatách priam žiarila, beloch, ktorý si ju doberal za úspešného fandenia už pomiešaného obyvateľstva z nej išiel zošalieť. Ak by mi nebolo jasné, že sa práve pozerám na tanečníkov- hercov, prisahal by som, že vidím emotívny pár, ktorý po dvoch sedmičkách vína prejavuje tancom a pohybmi svoju vášeň.
Po nich zrazu nastúpila ona, samotná LAMBADA! Celý príbeh sa odohrával veľmi rytmicky a emotívne. Keď som zazrel tú ženu, v ušiach mi začali hrať 90-te roky a pieseň LAMBADA. Bola to presne ona, tá z môjho detstva a verte mi, keby mala pieseň podobu, táto žena ju spĺňala na tisíc percent. Kučeravé krátke vlasy, štíhla postava, pocit radosti, tanečné kroky bosých nôh pri krútení tela.
Bola krásne oblečená, prešli sme do oblečenia a súčasnosti, s ktorými sa vieme stotožniť. Pribudla samba a jemná fantázia. Tanečníčka sa mi veľmi páčila, nebola vzor toho, čo sa v našom svete považuje za štíhlosť, ale chvalabohu v dnešnej dobe sa už nepatrí toto ľuďom hovoriť. Bola úžasná! Jej stehná, oblé boky a veľké pozadie sa fascinujúco natriasali krokmi samby!
A čo by bolo Rio bez faviel? Do moderného tanca nám bolo dovolené nahliadnuť vďaka tancu tých, ktorí nevedia, čo bude zajtra. Nemajú toho v živote veľa, no možno majú najviac. Favela je niečo, čo vám zmení pohľad na život, aspoň tak to bolo u mňa a vrátim sa k nej v nasledujúcom rozprávaní.
Ak malo Rio de Janeiro tradíciu, bol ňou tanec. Ten, ktorý dokázal spojiť za pár stáročí komunity a rozmanitosť, ktoré v inom prostredí nedokážete spojiť ani tisícročia. To by mala byť podstata každej tradície, odovzdať svetu niečo výnimočné, no byť pripravení do nej prijať smery, ktoré ju obohatia. Vtedy tradícia má zmysel a silu prežiť.
Tak som to pochopil v ten deň v Riu, keď náš deň patril tancu.
Sme cestovná kancelária, ktorá organizuje zážitkové dovolenky aj poznávacie zájazdy pre malé skupiny a pre ľudí, ktorí uprednostňujú komfort a zážitok.
Menu
- About Us
- Services
- FAQ
- Contact Us
Legálne
- Ako objednať
- GDPR
- Všeobecné informácie
- Na stiahnutie
Newsletter
Chcete ako prvý vedieť o akciách, špeciálných ponukách a novinkách?
Website made by Gemini Digital LLC.