Z ľavej strany terasy som pod sebou zbadal preslávený štadión Maracanã, ktorý napísal príbehy veľkých futbalových legiend. Kedysi najväčší štadión sveta až pre 210 000 divákov, a to už v roku 1950. V tej chvíli som sa cítil európsky, arény, „šport a hry“ sú výsadou nášho sveta, sú darom, ktorý dala Európa zemeguli. Keď vidím svätostánky športu, zvlášť s históriou, ako milovník dejín sa začínam pohrávať s myšlienkou, ako vyzeralo všetko naokolo a čo všetko zmenilo od času, kedy bol tento štadión otvorený. Ubehlo už predsa len 75 rokov od jeho otvorenia, trištvrte storočia. Aké bolo asi vtedy Rio? A ľudia v ňom? Je nám všetkým jasné, že svet nebol taký turistický, ako je dnes. Byť tak malý vtáčik, aspoň na 10 minút a mať stroj času, vrátil by som sa v čase do roku 1950 a stál presne na tomto mieste, kde stojím teraz , mesto podo mnou by bolo iné, ale štadión rovnaký! Zletel by som z tejto terasy nad mestom až do útrob štadiónu počas zápasu Majstrovstiev sveta a videl tú atmosféru starých, elegantných, vážených čias, to by bola paráda!  V tom nádhernom meste pod mojimi nohami sa za tých pár storočí odorali neuveriteľné príbehy a čas ide ďalej, príbeh stále nekončí.

V horizonte a opare oceánu za Maracanou badám Most prezidenta Costy e Silvy, aspoň jeho časť, pretože most má až neuveriteľných 14 kilometrov. Pomysleli by ste si, že dnešné investície do mesta prúdia ako dažďové kvapky do okapov striech, pretože most vyzerá nadčasovo a moderne, boli by ste však na omyle. Tento architektonický zázrak sa začal stavať už roku 1968, a dostavaný bol v roku 1974.

To všetko môžete badať z vrcholu Corcovado a som presvedčený o tom, že tá krása vás dostane presne tak, ako aj mňa. Či však budete vnímať krásu miesta mojimi očami, je na vás. Netvrdím vám, že sa na terase pod sochou nachádzam sám, ľudí je tam viac, ako dosť. Keď ste spokojný človek, vnímate krásu, ak ste však nespokojný sami so sebou, budete na tomto mieste vnímať prudké slnko, plnú terasu turistov a krásu Maracany, Cukrovej Homole a most si ani nevšimnete.

Čerešničkou na torte je pohľad na pravú stranu mesta. Smeruje dole, na slávnu COPACABANU ! Tam na tej streche, ktorú z tej diaľky jasne nevidím, som kýval soche a teraz od nej kývam na strechu. A je mi úplne jedno, že to nedáva logiku, užívam si to.

Vpravo od Copacabany sa nachádza Leblon , hypodrom, pahorky a Ipanema so zátokou Rodrigo de Freitas. Názov Ipanema pochádza z indiánskeho pomenovania pre páchnuce jazero. To mi príde vtipné, pomenovať takto prenádherný raj na zemi, nádhernú pláž a časť mesta. Ten názov mi pritom príde noblesný, zaujímavý a vyslovene krásny- IPANEMA. Ako keby som počul meno gréckej bohyne, asi sa v tom netreba veľmi rýpať a nehľadať vo všetkom skrytý význam. V názvoch mesta sa ukrýva viac nepochopiteľných vecí- namiesto mora boli objavitelia v domnienke, že sa nachádzajú na rieke, namiesto vône mora videli páchnuce jazero, môžeme si byť istí tým, že na niečom nefičali aj oni? Cariocas predajcovia žuvačiek na pláži by nám o tom možno vedeli povedať viac, družiť sa však s nimi kvôli tejto informácii neplánujem.

So sochou sa rozlúčim v malej kaplnke, ktorá sa nachádza vzadu v podstavci. Je preplnená a tak len symbolicky dám prsty do prázdnej nádoby na svätenú vodu a prežehnám sa. Nie kvôli nutnosti, alebo náboženstvu, ale z vďaky, že niečo tak prenádherné existuje, z úcty viery človeka k tomu, čo jeho viera dokáže vytvoriť.