Stalo sa to v
RIO DE JANEIRO
Martin Vlček
STALO SA TO V
RIO DE JANEIRO I.
COPACABANA CARIOCA IPANEMA
V to horúce, letné januárové ráno, na sviatok Troch kráľov, som vyšiel von okolo pol šiestej a vydal som sa pár krokov na najslávnejšiu pláž sveta- COPACABANU.
Ešte kým som vyšiel na ulicu, prechádzal som v lobby hotela okolo svietiaceho vianočného stromčeka s bielymi mašľami a zlatými doplnkami. Bol taký elegantný a bohato zdobený! Výjav blahobytu a krásy, ako sa na Vianoce patrí, ako keby som sa nachádzal v tom najbohatšom meste sveta!
Pozor však, bol to len jeden pohľad a ja som sa nachádzal v Rio de Janeiro.
Bohatstvo Ria sa nachádza v jeho neuveriteľnej autentickej kráse, hmotných aj nehmotných kontrastoch nachádzajúcich sa tesne vedľa seba , divokej prírode, jedinečnej ľudskej energii najslávnejšej portugalskej kolónie- Brazílie, aj divokej a exotickej zveri slobodne žijúcej v súznení najväčšieho predátora planéty Zem- človeka, nie však materiálnom blahobyte jeho väčšinového obyvateľstva.
To všetko však neznamená, že sa práve nenachádzate v tom najkrajšom meste, aké kedy vaše oči videli. Stačí len precitnúť, snažiť sa vžiť s emóciou a vibráciou toho prenádherného obrovského mesta na pahorkoch a Atlantiku a vnímať.
V tej chvíli, ako som okolo toho stromčeka v klimatizovanom lobby hotela prechádzal v šortkách, žabkách a tričku s krátkymi rukávmi, presunul som sa v hlave 9916km na severovýchod za oceán- do Bratislavy, zacnelo sa mi. Pre dátum 6. január mi bolo vždy prirodzené vyjsť v teplákoch a svetri na balkón a hádzať stromček dole k zemi. Tam, kde som sa v hlave presunul, sa tento rituál posledného dňa stromčeka v desať tisícoch prípadov v tej danej chvíli rozhodne musel odohrávať! Tu však bolo všetko iné, keby som to tu niekomu povedal, rozhodne by mi neuveril. Vôbec nezáležalo na tom, že sa práve nachádzam v najkresťanskejšej krajine sveta, iný kraj, iný mrav.
Zrušenie letného času v Brazílii spred piatich rokov spôsobilo, že už o tomto rannom čase ma za východom hotela privítalo 25 stupňov, slnko a vysoká vlhkosť vzduchu. Počasie sa na južnej pologuli správa inak, ako na tej našej. Platí to aj o lete, ktoré tu práve prebieha. Oproti nášmu letu sa toto správa agresívnejšie, slnko hneď po východe ukazuje, kto je tu pánom a nečaká na znásobenie svojej sily, jeho žiarenie znásobuje vysoká vlhkosť vzduchu. Tá vlhkosť ma ovalila hneď, ako sa otvorili dvojkrídlové vstupné dvere hotela, prirovnal by som to ku vstupu do fínskej sauny vyhriatej na 30 stupňov. Pripomínam čas pol šiestej ráno.
Na Copacabanu je to od nás len jeden blok, nachádzame sa v druhej rade zástavby od pláže. Fascinuje ma už len zástavba našej ulice. Nájdete na nej všetko, na čo si zmyslíte. Večierku, kaderníctvo, reštaurácie, bistrá, veľké potraviny, zastávku taxíkov, veľké fitness centrum, zabudol som v tejto vete spomenúť nejaký z nadbytkov, ktoré človek potrebuje k životu?
Som však v meste kontrastov a všetkých realít ľudského bytia. Prechádzam okolo bytových domov, ktoré pred sebou majú zákonite mrežovú zástavbu vysokú 2,5 metra, až za nimi sa nachádzajú vstupné brány. Ulice Ria lemujú stromy, palmy, divoká flóra a bezpečnostné mreže.
Prechádzam okolo spiacich bezdomovcov a partii taxikárov približne päťdesiatnikov, popíjajúcich rannú kávu pár metrov od nich. Bezdomovci sú štyria a prídu mi vekovo rovnakí, ako taxikári, tí však rannú kvalitnú brazílsku kávu nepopíjajú, ale spia na kartónoch na rohu budovy a pri sebe majú prázdne fľaše dopitého piva. Nebojím sa ich, nemám sa čoho, preto pri nich na chvíľu zastavím. Som človek z mäsa a kostí, nie kameňa. Celý život verím na to, že sa na tomto svete nachádzame pre niečo, pre niečo sa rodíme takí a onakí. Niekto sa narodí bohatý, niekto chudobný, niekto s možnosťami zmeniť počas života svoju štartovaciu čiaru, niekomu dar takejto zmeny nie je daný celý život. Neviem, prečo to tak je, ale neochvejne verím na to, že raz sa to dozvieme. Na tieto kombinácie života používam výraz „reality bytia“. Prejde len krátky okamih, a za mojím chrbtom prejde elegantný vyšportovaný vysoký mulat, približne môjho veku. Venčí veľkého bieleho psa, a po chvíli čipom otvára bezpečnostné mreže pred vchodom svojho bývania. Mizne vo vchode a ja sa vydám od bezdomovcov smerom na Copacabanu. Práve som sa ocitol medzi dvoma diametrálne odlišnými „realitami bytia“ a bol som si toho plne vedomý. Ak tým spiacim ľuďom s prázdnymi fľašami od piva nie je v ich osude pomoci, je k nim milosrdné aspoň to, v akej klíme žijú.
V Riu platia nepísané pravidlá, ak nie ste CARIOCA, čo znamená, že ste človek, ktorý je priamo alebo pôvodom z mesta, môžete si byť istí, že je na vás vidno, že vy miestny nie ste. CARIOCAS to vidia a vy sa pre nich stávate magnetom. Preto je tu dôležité tieto pravidlá dodržiavať. Mohli by ste sa opýtať, ako je to možné? Z dejepisu predsa vieme, že do Brazílie utekali okrem iného napríklad Nemci po druhej svetovej vojne a Európania, takže aj naša rasa a výzor sú predsa dnešní Brazílčania. Odpoveď je úplne jednoduchá a nachádza sa v energii človeka. Druhá a tretia, šiesta generácia je na toto prostredie už asimilovaná. My však nie. Nemáme rovnaké pohyby, rovnaký výraz v tvári, nemáme v sebe naakumulovanú energiu toho silného slnka, rovnaké reakcie, z nás priam kričí, že sme z diametrálne odlišného sveta! Preto sa v Riu musíme podľa toho aj správať. Na návšteve sme tu my, nie oni. Keď tie pravidlá dodržiavate platí, že ľudia sú tu enormne vrúcni a dali by vám aj posledné z toho mála, čo majú. Ak však nerešpektujete mesto a prostredie v ktorom sa nachádzate, dajú vám to pocítiť. Aké pravidlá mám na mysli? Možno by som to nazval jednoducho- nevyvyšovať sa a neprovokovať.
Ak by ste sa ma teraz opýtali čím, tak materiálne veci by som zaradil na prvé miesto.
Pasy, hodinky, retiazky, náušnice, to všetko nechajte v trezore. Musíte si uvedomiť, že na ulici okolo vás prechádzajú ľudia, ktorí sú chudobní tak veľmi, že my v Európe si to ani nevieme predstaviť. A vy nie ste domáci, ako ten vyššie spomínaný mulat s bielym psom, ktorý sa v tom vie pohybovať, ak pôjdu po vás, nikto tam pre vás nebude, aby vám pomohol. Títo ľudia prežívajú zo dňa na deň, snažia sa prežiť. Položte si otázku, keby ste tri dni nepili a zrazu pred vás niekto postaví pohár vody, napili by ste sa slušne, alebo by sa u vás prejavil reflex prežitia? Už zrazu mať v Riu retiazku na krku vyznieva inak, že? Pre nás tak triviálna okrasná vec, pre niekoho však jedlo na dva dni.
Správanie by som zaradil na miesto druhé.
V našom svete sme zvyknutí mať všetko rýchlo a hneď. Ale tu ste vo svete inom. Jazyková bariéra nie je prekážkou pochopenia podráždenosti, zvýšeného hlasu a prekrútených očí. Všetko má svoj čas a v Riu to platí dvojnásobne. Zachovajte slušné správanie a nebuďte nevrlí.
Ľudia sú tu mimoriadne milí, ak dodržíte tieto dve pravidlá.
Dokonca by som povedal, že v to ráno bol ten pocit pre mňa oslobodzujúci. Len oblečenie, vo vačku mobil, v ňom za obalom kópia pasu a kreditná karta.
Rio má v sebe jednu zvláštnu moc, dokáže vo vás vyvolať pocit voľnosti a slobody, aký ste snáď ešte v živote nepocítili, aspoň tak to bolo u mňa. Znie to ironicky, ale ironických vecí sa tu ešte udeje niekoľko.
Prejdem pár krokov a už sa na nej nachádzam, COPACABANA! Najslávnejšia pláž sveta. Je obrovská a hýri farbami a životom, nespútanou energiou! Prechádzam cez cestu, za chrbtom nechávam farebnú zástavbu bez balkónov tiahnucu sa pozdĺž celej 4 kilometrovej pláže. Alternatívny názov pláže by mohol byť ŠPORT. Brazílčania sú športoví fetišisti! Bicykle, beh, rozložené fitness pomôcky, najkrajšie fitko, aké ste v živote videli!
Teším sa, že medzi nimi badám aj Zoru Czoborovú, s ktorou tu momentálne organizujeme fitpobyt. So Zorou pracujeme na spoločných pobytoch už roky, ale ešte nikdy som ju takto nevidel. Nikde na svete, tak veľmi medzi svojimi športu chtivými. Neexistuje miesto, kam sa najúspešnejšia slovenská fitnesska hodí viac, ako sem, na Copacabanu. Teraz síce pripravuje ranné cvičenie pre svojich pobyťákov, ale o pár dní ju už bude poznať polovica pláže, s ktorou si bude vymieňať skúsenosti a cvičiace triky, majú jednoducho o čom. To však viem ja teraz, keď tento príbeh píšem retrospektívne, v toto sviatočné ráno to ešte netušíme.
Celá pláž hýri farbami! A to nielen slnečným ránom, budovami za mnou, pahorkami ostrovov v horizonte a vlnami oceánu, ktorý na breh naráža v dokonalej symbióze. Ten slaný vzduch z Atlantiku mimochodom preráža spomínanú vlhkosť. Vo vzduchu badať, ako sa slaná svieža voda oceánu zráža so spomínanou teplou vlhkosťou, asi do polovice výšky budov, tiahnucich sa po celej pláži, ktorej druhý koniec sa zdá byť veľmi ďaleko, a úprimne aj je. Je to riadna prechádzka prejsť celú Copacabanu, najbližšie 3 týždne, ktoré strávim v Riu, ju absolvujem niekoľkokrát.
Copacabana hýri farbami, okrem prostredia aj rasovým zložením brazílskeho obyvateľstva. Pre odpoveď tejto situácie nemusíme chodiť ďaleko. Kolonizácia amerického kontinentu je na naše šťastie úžasne zdokumentovaná. Je o mne známe, že počas roka žijem kvôli práci a našim pobytom v CK Travel is IN hlavne medzi Európou a New Yorkom, kde v hlavnom meste sveta trávim veľa času v roku, podľa termínov a období, preto mi farebný svet nie je cudzí.
Medzi New Yorkom a Riom je však čo sa týka obyvateľstva veľmi veľký rozdiel. Vedeli ste napríklad, že keby ste letecky chceli ísť z Ria do New Yorku, bude to časovo úplne totožné, ako keď letíte z Viedne? Tak obrovský je americký kontinent! Tak široko spektrálny a prenádherný, fascinujúci!
Pre mňa je tento kontinent významný, odjakživa ma fascinoval, rovnako ma fascinuje celý život aj Atlantik. Nepoznám ľudí, ktorý ním ročne preletia viackrát, ako ja a Sylvia z CK Travel is IN, ale vždy mám nad ním zimomriavky. Mám v sebe niečo také, že vnímam príbeh toho obrovského oceánu a vieru v hľadaní obyčajného ľudského šťastia v Novom svete. Ten Starý svet za sebou už nechávam, cez všetku moju snahu a vieru mi šťastie nepriniesol, zbavujem sa pút a skúsim to tam, kde je všetko iné! Na americkom kontinente!
Rozdiel rasového zloženia v Južnej Amerike a hlavne v Brazílii je v spôsobe kolonizácie. Kým sa Holanďania, Briti, Francúzi a Španieli s pôvodným obyvateľstvom vyrovnávali po svojom, čo znamená výraz, ktorý nájdete v múdrych knihách a nechcem ho použiť, Portugalci na to išli inak. Nepoužívali zbrane, stavili na asimiláciu a dary. Oni nebojovali, získavali si pôvodné obyvateľstvo priateľstvom a úsmevom, darmi, postupnou asimiláciou.
Históriu mám vyštudovanú a Ameriku ako kontinent milujem, preto viem, o čom píšem.
Mali však úlohu- pôvodné obyvateľstvo pokresťančiť. Práve to je odpoveď na to, prečo dnes vidíte v Riu človeka, ktorý je miešanec, akého vaše oči ešte nevideli. Máte však pocit, že je váš kamoš, má pri sebe krížik. Nachádzate sa v najkresťanskejšej krajine sveta! A vyhovuje vám to, viete sa rýchlo stotožniť, pretože to poznáte z Európy. Tak iný svet a v tomto tak totožný!
V tom je Rio oproti New Yorku iné, v New Yorku ste prirodzene zvyknutí na všetky možné rasy sveta, žijú však väčšinou vo svojich rasových, náboženských a národných komunitách, aj ja v New Yorku napríklad tiahnem k Slovákom a ich potomkom a mám tam úžasných kamarátov. V New Yorku sú ľudia, ktorí sa v meste nachádzajú z celého sveta, často cudzinci, alebo druhá- tretia generácia, New York nedá každý, hlavné mesto sveta má vysoké tempo, človek sa časom radšej presunie.
O New Yorku sa ani vyslovene nedá povedať, že je kresťanské, viera vo svojho Boha je v ňom silná, národné motto V BOHA MY VERÍME tam cítiť je a to všade. Ľudia tam však nie sú takí rasovo zmiešaní, ako v Riu. V Brazílii je normálne, že pred sebou vidíte človeka, ktorý je… neuveriteľne pekný, povedzme to tak. Je to miešanec / miešankyňa pôvodného Indiána, Afriky, asimilovanej Európy.
Takého človeka nevidíte každý deň, je Brazílčan, normálne však je, že sa rozpráva s blondýnkou s modrými očami, ktorá je rovnako Brazílčanka. Jej pôvod prezrádzajú jedine pigmentové škvrny na ramenách, ktoré sa ešte neasimilovali na inú, ako európsku klímu. Gény nepustia, potrebujú svoj čas, ešte veľa času. Čo však tá blondýnka s pigmentovými škvrnami už v sebe má, je tá energia, ktorú nedokážem nazvať inak, ako CARIOCA. Európanka už nie je, náš kontinent asi nikdy v živote nenavštívi, je už doma v Brazílii. Americký kontinent je taký fascinujúci na ľudské príbehy!
Prial by som si mať čarovný stroj a vidieť, ako tam budú títo zmiešaní ľudia vyzerať o 2000 rokov, bohužiaľ, nemám ho a nikdy sa to nedozviem, ostáva mi však obdivovať tu a teraz, a to ma fascinuje.
Netrvá dlho, kým na Copacabane prejdem pieskom, ktorý ešte nie je rozpálený. Prejdem k oceánu a namočím si nohy do tej osviežujúcej slanej vody. Vlna naráža na breh a slaný vzduch postupuje hore.
Je to iný sviatok Troch kráľov, ako na balkóne na Slovensku pri vyhadzovaní stromčeka. Pláž je obrovská, „reality bytia“ sa na nej miešajú a prechádzajú popri sebe, ako na klasickom európskom mestskom korze. Poznatok spôsobu kolonizácie na živé oko netrvá ani pár sekúnd. Otočím sa doprava, vo vlnách narážajúceho Atlantiku na piesok sa blázni malý chlapček, mulat, môže mať tak 4 roky. Prudko sa smeje, vyslovene sa vysmieva a pohľadom bodá postaršieho pána na brehu, belocha. Nevníma nebezpečenstvo a silu oceánu, je ešte nevinný v poznatkoch života. Pán k nemu starostlivo pribehne a berie ho z vĺn Atlantiku. Farebný svet. Zrazu mám v sebe nejakú potrebu otočiť sa k pahorku Corcovado, nad ktorou sa vypína socha Krista nad Riom s otvorenou náručou. Ani netuším prečo, poviem „ďakujem za to, čo si vytvoril.“ V žiadnom prípade teraz nechcem vyznieť nejako nábožensky, mám však úctu ku všetkému, čomu človek ako taký verí, hlavne, ak ide o pozitívnu energiu- človek by mal veriť v dobro. Niekto k Soche slobody, niekto ku Kristovi, niekto ďalší má Budhu. Ak verí v dobro a snaží sa byť v živote lepším človekom, chápajúci druhých, nič zlé tým nerobí, len tak ďalej.
V tomto momente sa vraciam na hotel, čaká nás výlet k soche Krista, ako to poznáte z môjho Instagramu, chcem však každý aspekt Ria podať samostatne, preto pokračovaním tohto príbehu idem spájať život na pláži v kombinácii viacerých dní, udalosti sa stali tak, ako ich popisujem, ale v rámci blogu spájam viac dní, ako keby sa stali v jeden deň.
So Sylviou máme ranný rituál dať si v kľude kávu. Presúvame sa na ňu na strechu nášho hotela. Táto strecha je výnimočná, láska na prvý pohľad. Na jej ľavej strane sa v časti bazéna nachádzajú ponorené ležadlá, na pravej posedenie k barovej ponuke. Streche dominuje presklené zábradlie, výhľad na Copacabanu, favelu za nami a pahorok Corcovado so sochou Krista. Farby, farby, farby! Kam sa človek pozrie, všetko naokolo je farebné a zaujímavé. Slnečné žiarenie naberá na váhe a ja si omáčam nohy v bazéne na streche. Vnímam rozloženie a pravidlá sveta podo mnou. Pláž sa plní ľuďmi, ktorí na nej strávia celý deň, možno aj nočné hodiny. Vľavo odo mňa sa nachádza vojenská základňa, aj zo strechy sú viditeľné policajné autá pozdĺž celého pobrežia. Je to tak v poriadku, ide o vec bezpečnosti.
O Riu sa hovorí, čo sa týka kriminality veľa vecí, mnohé z nich sú samozrejme aj pravdivé, pri mojom pohľade smerom dole však nerozumiem tomu, prečo sa nehovorí aj o tom, koľko úsilia, profesionality a ľudí je tu v každej sekunde dňa nasadených na to, aby ste sa cítili bezpečne. Ja sa tu bezpečne cítim, nebojujem s pravidlami, odporúčaniami a mám slušnosť ku CARIOCAS. Priam by som povedal, že pocitovo splývam s energiou a pravidlami tohto prenádherného mesta.
Vždy som mal rád autenticitu a odjakživa mi bola prirodzená, keď sa niekto nehrá na niečo, čo nie je, a v tomto je Rio presne také, ako New York. Sú tu milióny ľudí a žiada sa mi použiť ten výraz, ktorým vás verím nepohorším, tu sa nikto z nikoho neposerie. Svet, ktorý funguje úplne inak ako ten náš, kde si človek myslí, že keď je raz v televízii, zabúda na pokoru a rešpekt k životu a arogantne sa pasuje do role veľkej celebrity, ktorú treba obskakovať, jej hranice však stále končia pri rakúskej tabuli „vitajte v obci Kittsee“. Neznamená to však, že tam končí aj pocit nadradenosti daných ľudí a viem o čom hovorím, stretol som takých v mojom živote nespočetne. Vďaka za to, že tento svet funguje úplne inak! Ďalšia oslobodzujúca záležitosť Nového sveta!
Ako postupne plynie deň, je čas obeda. Zo všetkých reštaurácií a bistier naokolo ma zaujme jedno bistro. Je rodinné, čo je jasné už od prvého pohľadu, bistru kraľuje mama, ktorej sa neodvráva, syn a dcéra kmitajú medzi stolmi. Vždy som mal slabosť na rodinné prostredie a nie korporáciu, cítim sa tu fantasticky! Rozmýšľam nad tým, čo dobré si dať k obedu. Brazílska kuchyňa je mimoriadne pestrá. Dominuje jej však mäso a ťažké prílohy. Na to sa teraz necítim, preto idem konať inštinktívne a oči mi padnú na kurací vývar pri vedľajšom stole. Neje ho turista, ale domáci, to je veľmi dôležité znamenie. Môj inštinkt sa zachoval správne a ja som si práve objednal tú najlepšiu kuraciu polievku svojho života! Nikdy som si nemyslel, že niečo dokáže prekonať náš domáci kurací vývar, ale tento ho prekonal na všetkých čiarach. Poviete si, že sa rozplývam nad kuracou polievkou, ale to by ste ju museli ochutnať. Prirovnal by som ju k slávnemu vývaru pho-bo hustotou, zeleninovým zložením k našej, množstvu, veľkosťou a natrhaným mäsom snáď k veľkej porcii gyrosu, namiesto slížov mala v sebe ryžu, ktorá ju zhusťovala a jeden moment, ktorý elegantne zakončoval každé jedno sústo až na jeho konci. Bol to vraj citrón, ale v tej kombinácii som to nedokázal rozpoznať, dozvedel som sa to až o pár týždňov neskôr, keď som na túto kuraciu polievku našiel recept. Ruku do ohňa však za túto informáciu nedám, musela to byť minimálne limetka! Keď raz budeme spolu v Riu, na túto špecialitu rozhodne pôjdeme. Tu platí do bodky staré známe, v jednoduchosti je krása.
Poobede nám volá Zora, či sa k nej nepridáme na pláž. So Sylviou vyrážame smerom na COPACABANU, ktorej energia sa od ranného športového zamerania niekoľkonásobne znásobila na všetky možné reality bytia! Šport, relax, predavači, plné podniky naokolo! Presne tak, ako sa na teplý januárový prímorský deň patrí. Z ikonického chodníka lemovaného mozaikou vĺn sa presúvame na piesok. Držíme sa však hadíc. Po celej pláži sú smerom od chodníka natiahnuté čierne hadice s maličkými dierkami, z ktorých vystrekuje na piesok voda, aby ste si nespálili nohy.
Zora má jednu špecifickosť, ktorú u nej pozorujem už roky, a tou je chytiť to najlepšie miesto na pláži, v úplne prvej rade pri mori, v Riu oceáne. Ani v tomto prípade na COPACABANE sa nezmýlila.
Kým zanedbateľných pár metrov za ňou piesok ešte sála, ona tam sedí pod slnečníkom na plážovom kresle v tom najviac pohodovom, osviežujúcom priestore, ktorý snáď v celom Riu momentálne pri štyridsiatich stupňoch na priamom slnku existuje. Osviežujúci vánok slaných vĺn ma osviežuje, prisadáme si na dve voľné plážové kreslá pri nej. Oceán má silu a je nepredvídateľný, neprejde ani minúta a vlna sa dostane až k nám pod nohy. Pri Zore nič výnimočné, aj jej plážová taška je z materiálu, kam neprenikne voda, ja sa však pre istotu ubezpečujem, že nemám vysunutý telefón z vačku, aby mi nepadol do mora. Dostávam sa do pohody, stavu uvoľnenosti a vnímania.
Čo sa okolo mňa vo všetkých smeroch odohráva, je stav energie vysokej radosti zo života. Pozorujem a vnímam všetko okolo seba. Rodičia s deťmi sa bláznia vo vlnách, napravo odo mňa bez slnečníka na dekách leží miesta flirtujúca mládež v zložení šiesti ľudia medzi sebou, obchodníci okolo nás ponúkajú všetko možné- drinky na osvieženie, varenú kukuricu. Ja však nejakým zázrakom priťahujem obchodníkov so žuvačkami a to v pravidelných intervaloch. Prikladám to môjmu výzoru, veku a tomu, že zo mňa musí kričať, že ja nie som CARIOCA! Je to presne tak, ako som vám to spomínal vyššie, oni to vidia, zo mňa to priam vrieska! Aby vám to bolo jasné, keď spomínam predavačov žuvačiek, nemyslím tým Orbit. V internetovom priestore nechcem používať výraz začínajúci na písmeno D, preto použijem krycie výrazy zelená tráva a sneh. Svojím spôsobom je toto krytie názvov aj logické, nakoľko každý plážový predavač, aj ten posledný z favely má pri sebe bankový terminál. Z technického hľadiska by ma aj zaujímalo, akým spôsobom a pod akým názvom je to po prejdení platby zaúčtované na ich účte, ale to je už veľmi európske a USA zmýšľanie, skúšať to nebudem. Toto je iný svet. Bodka.
Keď však už ku mne príde piaty predavač s „Orbitom“, prepuknem do mierneho zúfalstva. Otočím sa na Sylviu a Zoru so slovami: “Pane Bože prečo? Čím ich tak priťahujem? Ja slušný chlapec, dieťa z 90-tych rokov, ktorému odjakživa vštepovali do hlavy ZOBER LOPTU, NIE SNEH! Mám si snáď na čelo napísať NO SNOW?“
Sylvia mi na to povie dobrú vetu: “Núkať Ti môžu, čo len chcú, ako sa zachováš Ty, to je na Tebe.“
Týmto pre mňa táto záležitosť končí a na moje prekvapenie sa už žiaden predajca žuvačiek pri mne nezastaví. Dejú sa tu však iné veci, fascinujúce!
Miestna flirtujúca šesťpočetná mládež sa presúva pred naše plážové kreslá do prudkého slnečného žiarenia a sviežich narážajúcich slaných vĺn Atlantiku. Pre mňa, Sylviu a Zoru tým začína fascinujúce miestne divadlo, ktoré sa najbližšiu hodinu bude odohrávať pred našimi očami. Štyria vyšportovaní chalani v zložení černoch, mulat, beloch a ďalší mulat tu rozohrávajú miestnu plážovú hru, ktorú by sme mohli nazvať futbalové pohyby veľmi vysokej úrovne a to s dvoma dievčatami z ich deky v bikinách. Beloškami, ale už CARIOCAS. Pozadia tých dievčat nie sú to, čo tým z nášho prostredia dávajú do hláv, ako dokonalosť ženskej krásy a ničia im tým sebavedomie. Tie dievčatá majú pozadia, ako dva maďarské melóny, keď si ich počas júla kúpite u nás na trhu! Pomarančová koža je samozrejmá v tom pozadí kraľujú žlté bikiny! Bikiny vznikli práve tu, v Rio de Janeiro, na COPACABANE!
Ako keby celý ostatný svet z udania tohto trendu, ktoré Rio de Janeiro chcelo svetu dať v duchu pochopenia a slobody pochopil len tie dva malé, smiešne kusy látky, ale nemal na to vidieť krásu bytosti ženy! Napíšem to tak, ako som to v deň vnímal ja. Svet pochopil bikiny veľmi povrchne.
Energia tej šestice z vedľajšej deky ma začala fascinovať! Nikdy v živote som nič také nevidel. Odohrávalo sa mi to pred očami, snáď štyri metre odo mňa. Nenútene, ale úplne prirodzene, ako keby som ja bol čiernobiely film a zrazu pred sebou vidím ten farebný. Ako som predtým spomenul, každý v tej šestici bol hotový z každého, bez ohľadu na rasu, alebo pohlavie. Tu ste vo svete, kde sa ľudia priťahujú energeticky, nie výzorom. Preferencia výzoru a typu človeka by snáď v krajine, akou je Brazília a meste, ktorým je Rio de Janeiro ani nebola možná. Prišlo mi však fascinujúce, že v meste miliónov ľudí je táto partia medzi sebou akási súdržná. Chémia medzi týmito ľuďmi bola neuveriteľná, usmievavá a nenútená.
Chalani začali rozohrávať hru so žltou loptou s modrými popruhmi na nej. Na prudkom slnku sa medzitým smiali a v portugalčine vtipkovali. Pristúpilo dievča v žltých bikinách, chcela ich nabiť a oni ju okamžite zobrali do hry. Táto hra sa zrazu zmenila na súznenie radosti z hry, súdržnosti partie a mierneho boja medzi sebou. Hlavičky, kotníky, celé padajúce telá do osviežujúceho oceánu, len aby lopta nepadla do jeho vĺn. Nikdy v živote som také pohyby nevidel. Nebudem sa teraz pýšiť svojou fitness formou, nakoľko moja slabosť je dobré jedlo, ktoré mi formu z fitka často kazí, ani perfektnými tanečníkmi, ktorých osobne poznám a sú najlepší, akí po tomto svete chodia.
Také pohyby som nikde predtým nevidel! Zrazu som mal pocit, že len samotná noha človeka má sto svalov, že boky v tele nie sú len dva. Po pol hodine, aj to preháňam som bol už len z pozorovania ich hry hotový. A táto mládež sa bez srandy medzi sebou hrala hodinu! Raz jeden, potom druhý, potom sa pridali ostatní. Nikto z nich však celý čas v sebe nemal výraz únavy, znechutenia, alebo nahnevania. Stáli na spaľujúcom slnku a spodok ich nôh skúšali silné vlny oceánu. Nikto sa však nevzdával. Fascinujúce! Ak som práve v krajine legendárneho Pelého, práve pri tejto hre som ju dokonale pochopil.
Čas postupoval a Zora sa presunula k fitpobyťákom do podniku na začiatku pláže. Tancovalo sa, spievalo a úžasnú energiu miesta a momentu Zora dokumentovala na svojom Instagrame. Skvelý podnik a priateľský personál. Stále sa nachádzame v Riu, raji na Zemi! Na jednej strane to znamená, že máme možnosť zažiť svet a energiu, ako nikde inde na svete. Nezabudli ste však na moje obľúbené slovo? Sú ním pravidlá a na tie neradno zabúdať. Aby sa raj na Zemi v sekunde nezmenil na najväčší horor vášho života. Zora sa zachovala veľmi rozumne. Aj keď som spomínal predaj všetkého možného priamo na pláži, nerobil by som to, nič by som si tam nekupoval. Z jednoduchého dôvodu. Nikdy neviete, kto vám predáva, môže sa vám stať, že sa na Vás niekto usmieva a omylom vytiahnete hotovosť, ten človek si vás vyhliadne. Už ste na seba v tej chvíli upozornili. Môžete si byť istí, či si vás nevyhliadol a nebude čakať na vhodný moment? On má čas, na pláž sa vraciate každý deň, keď to budete najmenej čakať a stratíte ostražitosť, zrazu vám zmizne peňaženka, ani nebudete vedieť ako.
Najväčší problém v pravidlách v Riu mám v jednom, neľutovať deti. Môže vám to prísť nevinné, nie ste zlý človek, príde pred vás dieťa a chcete mu pomôcť, čo je ľudsky viac, ako prirodzené. Lenže vy neviete, kto to dieťa je a kto za ním stojí za rohom, raz mu podarujete pár smiešnych brazílskych reálov a nasledujúci deň sa vám môže stať, že s ním prídu zrazu ďalší štyria a už sa ich nezbavíte. Rozumiem tomu, že veľmi chceme, ale nesmieme, bodka!
Náš systém, čo sa týkal pláže a bezpečnosti bol v tomto dokonalý! Ohradené podniky pri promenáde, kde majú všetko možné, čo vám ponúkajú aj na pláži, samozrejme okrem žuvačiek, ale personál je tam každý deň rovnaký a vy ste chránení. Dokonalejšie sa to v meste pod ochranou Krista, ale aj početných faviel vymyslieť nedá. Je to ďalšia odpoveď do skladačky otázok, prečo sa nikomu nič nestalo. Milujem Rio, ale stále mám v sebe potrebu vás varovať, aby ste sa správali rozumne.
Na večer sme sa rozhodli ísť na západ slnka do Ipanemy a pozorovať majestátne prírodné divadlo nad ikonickými pahorkami „dvaja bratia“. Nie, že by som nemal rád pohyb, ale predstava ísť štyri kilometre cez COPACABANU a štyri neskôr naspäť… Jednoducho som zvolil taxík. Taxikárov a ich stanovisko som už mal v očku z ich ranného sedenia pri brazílskej káve. Mám rád, keď sú veci jasné, preto som taxikárovi ponúkol dopredu za odvoz 40 brazílskych reálov, nebudem sa tu predsa neskôr dohadovať na cene, keď to viem preventívne vyriešiť takto. V hlave som v tej chvíli započul hlas a vetu Heleny Růžičkovej zo Slunce seno:“ No jo, tady musíš umět nakupovat a zvlášť smlouvat!“ Vedľajšie bloky od hlavného ťahu Copacabany za oknom taxíka žili v každom možnom smere.
Plné podniky, niekto jedol, iný popíjal, ďalší niekam smeroval, niekto ľahko letne oblečený, niektorí bez tričiek a v plavkách, bezdomovci pospávali na kartónoch. Z New Yorku som zvyknutý na blokové delenie mesta. Keby som si odrátal vonkajšiu teplotu a to, že 7,757km nado mnou na ostrove Manhattan práve v tej chvíli vyčíňalo -10 stupňov a sneženie, dokonca zamrzla rieka Hudson, kľudne by som uveril tomu, že sa práve nachádzam v hlavnom meste sveta. Ešte aj taxíky v Riu sú rovnako žlté, ako v New Yorku! V niektorých aspektoch sa tieto dve obrovské mestá amerického kontinentu na seba až nápadne ponášajú, kolónia sa nezaprie, tieto mestá boli vystavané, ako koloniálny projekt, kde bolo rýchlo treba riešiť rastúce obyvateľstvo, nie ako historický vývoj Európy, to mi v tej chvíli preblyslo hlavou.
IPANEMA žila nazval by som to žoviálnejším, bohémskejším spôsobom, ako vedľajšia COPACABANA.
Bola istým spôsobom vyfintenejšia, ako COPACABANA. Nachádzalo sa na nej aj viac policajtov a vojakov kvôli bezpečnosti. Za rohom bol dokonca neustále pripravený zástup policajných koní.
Malo to svoje opodstatnenie, Ipanema sa nachádza hneď vedľa LEBLONU, kde bývajú tí najbohatší v RIU, hneď vedľa Leblonu sa však už nachádza jedna z veľkých faviel. To je ďalšia irónia Ria. Bohatí si na svojej strešnej apartmánovej terase máča nohy v súkromnom bazéne, výhľad z neho má však na najväčšiu možnú chudobu, akú si viete predstaviť. Oproti tomu apartmánovému domu si však možno v tej chvíli ide zapáliť niekto, kto preklína celý život a nemá na ani jedlo, práve ten má výhľad na toho druhého s vlastným bazénom a fľašou vychladeného sektu oslavujúceho život. Takto je ten rozdiel realít bytia viac, ako jasný, ale tam dole na plážach, kde je každý v plavkách to už tak jasné nie je.
Bezpečnostné zložky v Riu odvádzajú každú jednu sekundu vynikajúcu a veľmi dôležitú prácu, patrí im za to mimoriadna úcta a vďaka, oni sú piliere, ktoré držia toto mesto v bezpečí. Vieme to my a vedia to aj ľudia z faviel. Vo svojom svete, favelách, totižto policajta nenájdete. K favelám sa však vo svojom rozprávaní z Ria vrátim samostatne.
Keď som vystúpil z taxíka v Ipaneme, netrvalo dlho a po mojej pravici sa bohémsky pocit tohto miesta za rohom COPACABANY znásobil. Na ulici hrala hudba a ľudia spolu na dláždenej zdobenej promenáde tancovali. Nepoznali sa navzájom, ale pridávali sa jeden k druhému, mali v sebe emócie a rytmus. Skupinu viedli dvaja jasní tanečníci, on s bielym klobúkom, ona v červených obtiahnutých šatách na jednom ramene a teniskách. Ich ohnivá vášeň z tanca a prudko elegantných pohybov, a krokov vábila ostatných, ktorí sa k nim spontánne pridávali.
Z tej skupiny tancujúcich ma najviac zaujala jedna pani. Vyzerala , ako keby si práve odskočila z úradu po šichte v Petržalke. Vysoká, mierne pri sebe, mala krátke kučeravé vlasy a dioptrické úradnícke okuliare. Iné na nej bolo to, ako po očividnej celodennej šichte nepôsobila otrávene, ani vyčerpane, chcela sa baviť a mala silnú energiu radosti zo života. Veril som tomu a stále chcem, že práve išla z práce. Na ľavom pleci mala prevesenú malú kabelku. Na pláž predsa človek chodí s uterákom a nie malou kabelkou. Mala na sebe nádherné, farebné padavé dlhé šaty s africkým motívom černošky na pozadí. Bola spontánna, pristúpila do davu a hneď sa chytila staršej pani v dvojdielnych plavkách, ktorá pôsobila, ako keby bola práve v lete na slovenskom jazere s dvoma vnúčatami. Sila tanca a uvoľnenia tie dve neznáme ženy okamžite spojila, ako keby sa poznali roky. Dokázal som to zachytiť aj na videu, je z neho jasné, že tie dve ženy sa nikdy predtým nevideli.
Akú energiu pozitivity a radosti si však v tom momente dokázali navzájom odovzdať bolo fascinujúce! Tanec ľudí spája. Pani, ktorú teraz prezývajme úradníčka z Petržalky zavrtela bokmi a zadkom, tie pohyby jej úžasných rozmerov tela v kombinácii s padavými šatami afrických motívov boli dokonalé! Aj takto ľudia na svete žijú a tanec je pre všetkých.
Keď som v ten večer v Ipaneme videl spolu ľudí takto spontánne tancovať, vrátil som sa v hlave o tri týždne späť. Kam inam, ako do New Yorku, konkrétne do úžasného tanečného štúdia Big Apple Ballroom, ktoré vedie naša vynikajúca slovenská tanečníčka Vanda Poláková. Mám v sebe jednu vlastnosť, nemám krátku pamäť. Niekedy je to veľká životná výhoda, častejšie však nie, ľudia až príliš radi zabúdajú na to, čo urobili, alebo povedali, ja si však pamätám veľa vecí ako film a keď príde k nejakej konkrétnej situácii, moja hlava si spojí súvislosti a prepojí situácie, spraví mi flashback.
Prešli tri týždne od tohto momentu v Ipaneme, kedy som v Big Apple Ballroom s Vandou tancoval. Bol to fantastický večer v úžasnom tanečnom štúdiu v New Yorku! Na spontánnu skupinu tancujúcich ľudí z Ria som sa samozrejme ani nechytal, ale vnímal som ich radosť a energiu, my sme okolo nich ako keby ani nestáli, oni boli vo svojom svete a nič a nikto iný naokolo neexistoval. Vtedy mi moja hlava pripomenula Vandu a jej hlas, opäť som ju započul: “Vieš, tanec nie je iba o pohyboch, je aj o sústredení. Vo chvíli, keď tancuješ, nesústredíš sa na nič iné, všetko naokolo neexistuje. Vnímaš hudbu a sleduješ si kroky, tanec je aj o vypustení problémov z hlavy.“ Vandine slová boli pravdivé a pre mňa nabrali význam v tento večer v Ipaneme v Rio de Janeiro.
Slnko začalo zapadať, na ikonický pohľad čakali stovky, ba priam tisícky ľudí na skalách a pláži Ipanemy. Teplota vzduchu bola poriadna, milostivo ju však narúšal svieži vánok oceánu. Sedeli sme tam so Zorou, Inez a Kikou a pozorovali ľudí, slnko zapadlo. Reflektory nad plážou sa rozsvietili, ako nad futbalovým štadiónom. Tma v Riu ešte neznamená koniec dňa, teplota letného januárového dňa pretrváva. Loptové hry, sem-tam nejaké dobré jedlo, priatelia na pláži. Mix bohatých a chudobných, v ktorom sa nevyznáte, všetko v dokonalej, pohodovej symbióze.
Ako sme tak na tom múriku sedeli, pozorovali život a svet, ktorý je tak odlišný od toho nášho, Zora spontánne povedala vetu: „Ich štýl života je fascinujúci, oni sú slobodní.“
V tej chvíli som považoval jej vetu za silnú a pravdivú, zarezonovala mnou. Keď sa zotmelo, za nami sa na rovine nachádzali výškové vysvietené budovy tých, ktorí sa zajtrajšieho dňa báť nemuseli. Tie budovy však v sebe nemali silu žiariť tak, ako favela, na pahorkoch „dvaja bratia“. Žiarila nádherne! Neexistuje fotografia, ani video, ktoré by to dokázali zachytiť, len na živé oko vám ten pohľad ukradne srdce.
Ako keby ste v temnote videli klenot. Predstavte si perlový náhrdelník. Má viac riadkov a guličky bielych perál sú nad sebou v radovom dokonalom zástupe. Vezmite ten náhrdelník do tmy, zaveste ho napríklad na peň stromu a zasvieťte pod nimi baterkou. Biele perly zažiaria ako divé, presne tak žiaria favely v Riu, keď sa zotmie! Okrem sochy Krista nad mini nič v nočnom Riu nežiari dokonalejšie a vábivejšie, ako ten svet beznádeje, nešťastia a chudoby. To je ďalšia z irónie Ria, keď nešťastie pôsobí giganticky a to materiálne pri ňom sa mu nedokáže vyrovnať. Favely tento súboj na plnej čiare vyhrávajú. Ach jaj, zamiloval som sa do Ria!
Ako večer postupoval, tentokrát som už nesklamal, vydal som sa naspäť štyri kilometre pešo po COPACABANE. Bola to párty oslavy života, ktorá nemala konca. Početné bary život oslavovali hudbou a tancom. Pri emotívnych tancoch párov mi bolo jasné, že ich dnešná noc bude dlhá, bolo im to vidno v očiach, skupinové tance čas ani postranné úmysly neriešili, tancovali tu a teraz a nemali naponáhlo. Živá hudba dotvárala atmosféru ich rytmov.
Miestne CARIOCAS predávali na promenáde šaty, za ktoré by sa nehanbila ani Talianka na pobreží Amalfi! Sem- tam šiltovky, sem tam predavači žuvačiek, ktorých som s radosťou prechádzal. Športuchtiví sa neunavovali ani nočnou hodinou, ako keby im vysvietené reflektory dodávali ďalšiu dávku predtréningovky.
Môj tréning v tento deň začínal a končil v chôdzi. Milujem sa však prechádzať na miestach, kde sa okolo mňa stále niečo deje. Presne tak, ako tomu bolo v túto noc na COPACABANE.
Ani som ti to neuvedomil a zrazu som bol na hoteli.
Zajtra začína ďalší deň v prenádhernom meste, Rio de Janeiro!
Sme cestovná kancelária, ktorá organizuje zážitkové dovolenky aj poznávacie zájazdy pre malé skupiny a pre ľudí, ktorí uprednostňujú komfort a zážitok.
Menu
- About Us
- Services
- FAQ
- Contact Us
Legálne
- Ako objednať
- GDPR
- Všeobecné informácie
- Na stiahnutie
Newsletter
Chcete ako prvý vedieť o akciách, špeciálných ponukách a novinkách?
Website made by Gemini Digital LLC.